Jedálniček na chudnutie zmenil život nejednému nášmu klientovi/klientke. Prinášame vám exkluzívny rozhovor s klientkou Zuzanou, ktorá aj po všetkých márnych pokusoch schudnúť nehodila flintu do žita a rozhodla sa nás kontaktovať s veľkou prosbou o pomoc.
Počas prvej konzultácie sme si vypočuli jej dlhý príbeh plný sklamaní a nepodarených pokusov. Táto žena mala za sebou veľmi veľa diét, no nestrácala odhodlanie a vieru, že sa jej to raz podarí presne tak, ako si vysnívala.
Aké boli jej emócie počas toho ako musela čeliť sebe samej?
Je možné, aby niekomu zmenil život jedálniček na chudnutie?
V tomto rozhovore nám Zuzana dovolila nahliadnuť do zákulisia jej vysnívanej premeny.
P.S.: Inšpiratívne premeny našich klientov, okrem iného, nájdete aj v našej súkromnej FIT komunite na Facebooku.
Prečo si sa rozhodla vstúpiť do spolupráce a nechať si vypracovať jedálniček na chudnutie?
Sú pre vás tieto premeny inšpirujúce?
Ak áno, toto by ste určite mali vidieť:
Pre jedálniček na chudnutie/ jedálniček na mieru som sa rozhodla, pretože už som nevedela, ako ďalej. Niekoľkokrát som sa snažila schudnúť aj sama, bez pomoci.
- Jedla som veľa, priberala som.
- Jedla som menej, priberala som.
- Nejedla som vôbec, no opäť som len priberala.
= Všetko som robila zle. Množstvo jedál, výber jedál, všetko zle.
Myslela som si, že čím menej budem jesť, tým viac budem chudnúť. Že, keď budem hladná, budem aj štíhla… sama som to nezvládala, bolo to veľmi náročné, veľmi stresujúce. Bola som stále unavená, bez energie, nervózna.
Ach, ani sa k tomu nechcem vracať.
Moje stravovanie predtým, vyzeralo asi tak, že…
Bolo napríklad obdobie, že na raňajky som nejedla nič, na desiatu nič, na obed suchá ryža s nejakou paradajkou, prípadne hlávkovým šalátom, večer nič a líhala som si spať s pocitom, aká som statočná, lebo dokážem hladná zaspať.
Niekedy, hlavne teda v lete, som si dávala aj večeru – melón. Myslím tým polovicu veľkého červeného melóna. „Veď to je iba voda“, hovorila som si. Alebo, veľkú misu jahôd.
Vôbec som si neuvedomovala, že po celodennej hladovke, som do seba večer nasúkala nespočetné množstvo sacharidov, ale pritom žalúdok bol v podstate prázdny.
Toto jesť a chudnúť?👇
Pre diétach sen, s nami realita…
Kedy si začala s prvou diétou?
Moju prvú diétu som začala držať po prvom pôrode. Pritom som počas tehotenstva pribrala iba nejakých 9 kg. Čo, myslím si, nie je veľa. Ale ja som sa rýchlo „potrebovala“ dostať do svojich riflí.
No, hlúpa som bola.
Bol toto prvý jedálniček na chudnutie podľa ktorého si sa stravovala? Aké diéty si vyskúšala?
Nie, nebol. Vyskúšala som Herbalife, kapustovú diétu, vajíčkovú diétu, delenú stravu, nejesť po 17 hodine, no proste všetko na 100% odskúšané a overené veci…
Okrem toho, samozrejme čaje na chudnutie, tabletky, rôzne nápoje v prášku, kokteily. Zaručené výsledky…
Občas som dokonca nejedla celý deň. „Veď vydržím…“ zrazu som však začala pociťovať vnútorné chvenie, tŕpol mi jazyk, no mala som strach.
Koľko kilogramov sa ti podarilo prostredníctvom týchto diét schudnúť?
Schudnúť sa mi podarilo pri každej z týchto diét.
Bolo to 10, 20, dokonca i 25 kíl, no moja radosť nikdy netrvala dlho. Pribrala som ešte skôr, než si niekto všimol, že som vlastne schudla.
A potom som pribrala všetky kilogramy naspäť „aj s úrokmi“.
Prečo si myslíš, že ti kilogramy išli neskôr opäť hore?
Nikdy som to nechápala.
Teraz sa už slovu diéta vyhýbam.
Ja som doslova trpela, keď som išla jesť. Mala som pocit, že sa nedá jesť a chudnúť zároveň. To predsa nejde.
Preto som sa obmedzovala, stále som si niečo odopierala. Stále mi niečo chýbalo, no moje telo si stále pýtalo. Neviem to vysvetliť.
Poviem príklad: mala som chuť na niečo sladké.
„Ale, pri diéte? Nemožné! To predsa nesmiem! Nie, nedám si.„
Toto som si opakovala celý deň. No, moje podvedomie stále pracovalo, myšlienky na sladké ma prenasledovali všade. Nedala som si kúsok čokolády, ktorý by moju chuť po sladkom iste zahnal, ale pojedla som miesto toho omnoho viac…. a že všeličo. Ale bola som hrdá, že čokoládu nie.
Bolo obdobie, keď som z jedálnička vyradila zemiaky, pečivo, ryžu. No, neskutočne mi chýbali. Ale, zvládla som aj to. No, prišiel čas, kedy som to už nevydržala, spustila som sa a nevedela som sa dojesť. Jedla som do radu.
A Všetko. A veľa.
Snažila si sa udržať si váhu?
Snažila.
Mala som doma Orbitrec, zo začiatku som na ňom aj cvičila, ale neskôr sa z neho stal najdrahší vešiak na košele.
Robila som brušáky, chodila som rýchlochôdzou.
Cvičila som aj cez aplikáciu v mobile.
No, nebavilo ma to dlho.
Aké boli počas tohto procesu tvoje pocity zo seba samej?
Pocity zo seba samej?
Neskutočné.
Hanbila som sa pred sebou, pred rodinou, okolím, kolegyňami.
Vyhýbala som sa spoločnosti, v kolektíve som bola radšej ticho, aby som na seba neupozorňovala, nechodila som na stretávky zo strednej, hanbila som sa stretnúť niekoho, koho som dlhšie nevidela, nerada som chodila do obchodu s oblečením, pretože som si už nekupovala veci, ktoré by sa mi páčili, ale tie, ktoré mi boli dobré.
Bolo to veľmi ponižujúce. Bola som sklamaná sama zo seba.
A čo sa týka stravovania: Nikdy som nerozumela tomu, prečo moja kolegyňa raňajkuje, desiatuje, bez výčitiek si dá obed a pritom je štíhla. A ja? veď nezjem ani štvrtinu z toho, čo ona a aha ako vyzerám.
To je teda spravodlivosť! „Ja aj z vody priberám“ Hovorila som si často.
Ak som aj schudla, bola som, povedzme, aj celkom spokojná, začala som sa, akoby som to povedala „odmeňovať“.
„Veď len trošku, veď len kúsok… a budem opäť pokračovať…„Tak som si zopár krát dopriala. Pomyslela som si: „Veď, keď som občas zhrešila, nikto si to ani nevšimol, nič sa nestalo.“
Ale, potom som povoľovala viac a viac, až som sa opäť dostala na pôvodnú váhu.
A takto to išlo dokola…
Čo bolo tvojou najväčšou motiváciou nechať si vypracovať jedálniček na chudnutie?
Mojou najväčšou motiváciou bolo to, že s pribúdajúcimi rokmi som sa začala cítiť horšie a horšie, chcela som byť zdravá, opäť sa páčiť okoliu, obliekať sa, byť veselá, plná energie, usmiata a spokojná sama zo sebou. Obliecť si rifle, zapraviť si košeľu.
To bol môj sen. Nie poťahovať vyťahané svetre po kolená, aby som zakryla boky, stehná.
Chcela som dokázať sebe a okoliu, že ja to dám. Že to dokážem a budem možno motiváciou pre iné ženy, ktoré majú podobné trápenie ako ja.
Bolo pre teba ťažké vstúpiť do fitness centra a cvičiť pod trénerovým dohľadom?
Hmm. Veľmi ťažké. Neskutočne ťažké. Hanbila som sa pred ním, pred sebou, pred ostatnými.
Mala som z toho doslova strach.
Zo začiatku mi bolo až na zvracanie, žalúdok som mala stiahnutý, celý deň som myslela iba na to, že poobede pôjdem do fitka, že nebudem vládať, nebudem stíhať, ako budem pri tom cvičení vyzerať, ako sa tam strápnim, ako budú na mňa všetci pozerať, ako ma budú súdiť, budem im odporná, budú sa mi smiať.
Cítila som sa nepríjemne. No, zistila som, že každý si tam ide zacvičiť, nie posudzovať. Venuje sa svojmu cvičeniu, ba po niekoľkých návštevách fitka ma začali aj chlapci s veľkými ramenami a hrubými krkmi zdraviť, vyšportované dievčatá sa mi v šatni prihovárali: „No čo? Ideme na to?“
Mala som pocit, že mi dokonca fandia, pretože určite vedeli, akú traumu som asi musela prekonať, keď som sem prišla.
A moja neistota začala odchádzať.
Zistila som, že to ja som sa po každom pozerala, to ja som posudzovala.
Aký bol tvoj vzťah k cvičeniu predtým ako si sa vydala na cestu veľkej premeny?
K cvičeniu som nemala nikdy vzťah. Nikdy som nešportovala.
Keď som bola slobodná, chodila som na aerobic, potom už vlastne nič. Prišli deti, bežný kolotoč, nezostával mi na seba čas, resp. našla som si viac výhovoriek a dôvodov, prečo sa to nedá.
Cca pred 2 – 3 rokmi ma kolegyne nahovorili, že budeme spolu chodiť do fitka. Naveľa, no začala som. Bolo to fitko iba pre ženy. Chodila som tam 3-krát do týždňa. Doslova som to tam vždy odtrpela. No, chodila som.
Som človek, ktorý nemá rád zmeny a aj cviky, ktoré som cvičila, možno boli aj správne, ale celý rok som cvičila tú istú zostavu, bez zmeny.
Takže, vlastne žiadny efekt.
Jedálniček na chudnutie – aké boli tvoje prehrešky?
Po celodennom, doslova hladovaní, sa mi často stávalo, že večer som počkala, kým všetci v dome pôjdu spať… a to bol môj čas.
Koláče, čokoláda, maslový chlieb, oriešky, pražené mandle, hrianka s volským okom, krupicová kaša, hocičo. Dokonca, keď už som nevedela, čo so sebou, som si napchala plné ústa piškót a zapíjala ich mliekom.
Potom prišiel opäť hnev, plač, odpor k samej sebe… Plakala som dokonca aj počas toho, ako som to jedla.
Vedela som, že tie výčitky prídu, ale tá túžba po jedle bola omnoho silnejšia.
Aká si bola ako dieťa? Mala si vždy problémy s váhou?
Ako dieťa som bola veľmi chudá.
Pamätám si, že som nechcela jesť. Viem, že sme chodili kvôli tomu aj k lekárovi.
Na základnej škole som bola chudá, potom asi v 7.triede som sa začala guľatiť, I. ročník na strednej som bola pevná, no potom som chodila cvičiť, začala som si trošku dávať pozor na to, čo zjem, obmedzila som sladké a som schudla tak nejak prirodzene.
Takže do tých 23 rokov som bola celkom fajn.
Čo by si povedala dnes svojmu 20 ročnému JA?
Čo by som povedala svojmu 20 ročnému ja???
Neblbni, Zuzana!
Jedz pravidelne, s rozumom, buď dostatočne aktívna.
A hlavne: „Nezačni držať žiadnu diétu!“
Pretože vtedy sa začne kolotoč, z ktorého sa len veľmi ťažko vystupuje.
Povedala by si na začiatku spolupráce, že ti jedálniček na chudnutie zmení život a že to dotiahneš až sem?
Vôbec nie.
Ja som sa neodvážila o takom niečom už ani len snívať.
Zmierila som sa s tým, ako vyzerám, bola som nešťastná, bezradná, nemala som silu, ani energiu, bola som podráždená, nervózna, nepríjemná a už som neverila ničomu a nikomu. Ani sebe.
Keď som išla na prvú konzultáciu… No, išla som, ale s pocitom, že zase ďalšia „diéta“, ale veď dobre, skúsim, no už naposledy.
Maroš mi povedal, že mi v chudnutí vie pomôcť.
Vtedy som si pomyslela: „No, to by si musel byť kúzelník…“
Vedela som, že má skúsenosti s ľuďmi ako som ja, že má dobré výsledky, rozumie tomu, čo robí, ale predsa som tomu neverila, myslela som si, že som už vyskúšala, čo bolo možné vyskúšať.
Keby ti niekto povedal, že po všetkých tých pokusoch schudneš 40kg za rok, čo by si mu povedala?
Vysmiala by som ho.
„Nemožné. Robíš si zo mňa žarty!? To sa nedá! Veď už som toľko toho skúsila a aha, ako vyzerám. Neviem, prečo práve toto by malo zafungovať?“ Toto by som mu odpovedala.
Ako si si užívala cheat day, ktorý ti Maroš na prelome jedálničkov povolil?
Najskôr som mala také niečo, ako výčitky, možno pocit zlyhania.
Ale, už to nie je tak, ako predtým.
Vtedy som si voľačo dopriala a potom už celý deň som jedla hlava – nehlava. „No a čo? Veď už som to aj tak porušila“, hovorila som si.
Dnes mám vypracovaný jedálniček, dôverujem mu, na jedlo sa teším, jem bez výčitiek, už viem, že jedlo mi neublíži. Ak aj trošku „povolím“, nezúfam, nič si nevyčítam a idem ďalej.
Teraz to beriem ako určitý druh odmeny.
Nevravím, že sa odmeňujem jedlom, chcem povedať iba to, že jedlo už nie je mojim nepriateľom.
Čo by si chcela odkázať čitateľom tohto rozhovoru? Čitateľom, ktorí sa možno nachádzajú v tom bode, kde ty pred rokom? Odporučila by si im jedálniček na chudnutie?
V prvom rade by som im odkázala, aby nikdy nezačínali s nezmyselnými diétami, pretože je to veľká hlúposť.
Každá diéta totižto funguje len dovtedy, kým ju držíš a akonáhle prestaneš, zaručene sa dostaneš tam, kde si bol/a predtým. Získať môžeš omnoho viacej, ale bohužiaľ len kilogramov.
Podľa mňa diéty doslova „lezú“ na mozog. Človek je počas držania diéty v neustálom napätí, snaží sa niečo dokázať sebe i okoliu.
Jednou vetou – „Diéty podľa mňa vôbec nie sú dobré.“
Odkázala by som im ešte jedno.
Ak má niekto problém, ako som mala ja a je obézny, tak obezita je v podstate choroba.
A čo urobí človek, keď je chorý?
Ide k lekárovi a aj na chorobu ako je obezita existujú odborníci, ktorí sa danému problému venujú, vedia pomôcť, majú skúsenosti, majú výsledky a preto nie je hanba ich osloviť a dať si poradiť.
Väčšia hanba je, keď sa človek na svoj problém vykašle, utápa sa vo svojej beznádeji, ľutuje sa, ospravedlňuje seba samého, či chodí so sklonenou hlavou po uliciach.
Začnite svoju premenu teraz hneď: